Čím nemožno otriasť

Sme generácia, ktorá sa stala svedkom prudkých zmien a otrasov. Pokojná doba minulých storočí, keď aj niekoľko generácií žilo v takmer rovnakých podmienkach, politickom i ekonomickom zriadení, je dávnou minulosťou. Dobre sa pamätáme na predchádzajúci režim. A treba priznať, že mnohí naň spomínajú s nostalgiou. Počas tohto roku sa v základoch začali otriasať režimy v niektorých moslimských krajinách. Nepokoje v doteraz stabilnej časti sveta ovplyvnili ostatné moslimské štáty a premietli sa do ekonomiky celého sveta. Na správy o otrasoch zeme sme si už „zvykli“ – vďaka Bohu, že doteraz nezasiahli vnútrozemie. Akoby sa všetko začalo chvieť, ba otriasať.

Ani predchádzajúci mesiac nám nepriniesol optimistické a pokojné správy. Opäť sa začalo hovoriť o recesii, najsilnejšia ekonomika sveta stratila svoj špičkový raiting, obchodníci na svetových obchodných burzách sa chytajú za hlavy. Stačilo sledovať nadpisy článkov v médiách, resp. počúvať správy. Nič z toho nebolo a nie je povzbudivé. Zdá sa, že stojíme na prahu ďalšej hospodárskej (či finančnej) krízy, a to omnoho hlbšej ako pred dvomi rokmi.

Okrem toho naša krajina a vôbec celá Európa prežíva otrasy sociálnych systémov. Analytici varujú, že o nejaký čas sa terajší sociálny systém zrúti – nebude z čoho vyplácať dôchodky, príspevky na materské dovolenky atď. Vieme si predstaviť, aký chaos nastane, ak sa naplnia tieto varovania? Logicky sa pýtame: do akej doby to vychovávame svoje deti? Čo ich čaká? Kam sa to rútime? Budeme si pripomínať 11. výročie teroristických útokov na tzv. „dvojičky“. So zdesením sme sledovali, čo sa dialo v Nórsku. Pýtame sa: Čo čaká generáciu prichádzajúcu po nás?

Viem, že sa nájdu aj takí ateisti, ktorí veria v dobro človeka. Veria, že človek vďaka evolučnému vývoju a zdokonaľovaniu sa predsa nájde spôsob, ako sa zachrániť, ako odvrátiť blížiaci sa kolaps. Ostatným, Boha odmietajúcim, zostávajú iba dve možnosti: prvou je zúfalstvo. Druhou možnosťou je prístup k životu, ktorý vyjadril apoštol Pavol už pred dvomi tisícročiami slovami: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme“ (1Kor 15,32c).

Viera v Boha mi bráni, aby som si zúfal. Veď Boh dáva nádej aj tam, kde za zdá, že už niet nádeje. V celom Písme je opísaných mnoho životných príbehov ľudí, ktorí sa nachádzali v takej situácii, keď sa im videlo, že niet východiska. Urobili však rozhodujúci krok: vierou sa chopili Božích sľubov. Medzi prvými takto učinil aj Abrahám. Napriek logike a všeľudskej skúsenosti uveril, že Boh splní, čo mu sľúbil. A Boh mu skutočne dal syna vtedy, keď to z ľudského pohľadu bolo už nemožné. Preto Abraháma nazývame praotcom všetkých veriacich. Sestry Mária a Marta už dávno oplakali svojho brata Lazara. S výčitkou privítali Ježiša, keď k nim prišiel až na 4. deň po Lazarovej smrti. A Ježiš tomuto mŕtvemu prikázal, aby vstal! On vstal a vyšiel z hrobu – tak to opísali očití svedkovia.

Tu niet dostatok priestoru, aby som vymenoval ďalších svedkov viery, ktorí sa vo svojej kritickej situácii vďaka svojej viere s dôverou spoľahli na Boha. Počul ich volanie, sklonil sa k nim. Keď pri nich Boh dokázal svoju moc, prečo by tak neučinil aj pri mne?

Neviem, milý čitateľ, akým obdobím práve prechádzaš. Viem však jedno – pretože to hovorí Písmo – že Boh zatrasie všetkým, čo bolo stvorené, „aby zostalo, čo sa nemôže otriasť“ (Žid 12,27). Zvykneme sa búriť, ak sa niečo stabilné pohne zo svojho miesta alebo ak nám je zrazu niečo odňaté. Ani to zdravie, ktoré si azda najviac ceníme, ani ono nezostáva stále také isté. Boh dovoľuje, aby padali všetky ľudské istoty. Príde deň, keď nám nezostane nič z toho, čo je hmatateľné. Dobre vieme, že z tohto sveta si nič uchopiteľné neodnesieme. A predsa je také ťažké a bolestivé sa lúčiť s tým, na čo sme dávno zvyknutí.

Písmo nám zvestuje, že napokon zostane iba to, čo sa nemôže otriasť. Hneď za tým nachádzame výzvu: „Preto buďme vďační a prijímajme neotrasiteľné kráľovstvo“ (Žid 12,28). Musíme si priznať, že namiesto vďačnosti sa stále s inými porovnávame, závidíme tomu druhému a sťažujeme sa na svoj údel. Odvráťme sa od tohto spôsobu myslenia a konania! Veď všetko, čo máme, nám bolo dané! I keď sme niečo v istej chvíli pokladali za zlé, nepríjemné, po čase sa to ukázalo ako užitočné a dobré. Ďakujme Bohu za každý deň, za každý drobný dar! Druhá výzva nás volá na prijímanie neotrasiteľného kráľovstva. Toto kráľovstvo založil na tejto zemi Boží Syn – Ježiš Kristus. Je to kráľovstvo lásky, pokoja, odpustenia, vzájomného porozumenia, pomoci, prinášania obetí atď. Pre tieto hodnoty Ježiš žil, trpel i zomrel. Tieto hodnoty sú neotrasiteľné. Tie nám nikto nemôže vziať.

Další informace